|
Všetky bábiky od pani výtvarníčky Aničky
ležali v prútenom košíku v obchode na pulte a čakali, kedy príde
nejaké dievčatko alebo chlapec, ktorý by si ich zobral domov. Tak veľmi sa
tešili na cestu do Bratislavy. Tešili sa na to, kedy už budú
v hračkárstve. S mamičkou sa rozlúčili so slzami v očiach, ale
napriek tomu s veľkou nádejou, že idú domov. Že nájdu svoju detskú izbu
a svoje dieťa. Ale namiesto hračkárstva, ležia teraz na pulte predajne
suvenírov v centre Bratislavy a čakajú. Na koho vlastne čakajú? Posledné
iskričky nádeje sa im vytrácajú z vyšívaných očiek. Červené nitky na ich
tvárach sa už dávno nesmejú. Ach, suvenír má veru ťažký život. Nie je určený
na hranie, ani do detskej izby. Ktovie, kde tieto bábiky skončia. Na
zaprášenej poličke medzi ostatnými suvenírmi? V tme, v zatvorenej
krabici pod posteľou, kde ich nikto nehľadá? Alebo ako prívesok na kľúčoch?
Nikto sa nehrá so suvenírom, nikto ho v spánku nepritúli. Nikto mu
nezverí svoje tajomstvá, obavy z nočných strašidiel, či svoje priania
a túžby. Suvenír – to nie je hračka, ani kamarát. Suvenír to je iba
zabudnutá a odložená spomienka z dovolenky.....
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Pani učiteľka
Kristínka vošla do ďalšieho obchodu. Už ju bolia nohy. Chodí a hľadá
celý deň. To predsa nie je možné. Obehla už všetky
hračkárstva a nenašla nič. Vôbec nič, čo by sa jej páčilo. Žiadne
plyšové hračky, ktoré by boli typické pre Slovensko – žiaden Jánošík, Janko
Hraško, alebo Meduška, žiaden Osmijanko či vrabec Čin-Čin. Vôbec nič. Nič
typicky slovenské. Obchody sú plné hračiek z amerických rozprávok.
V regáloch sedí aj český krtko a kamaráti Pat a Mat – je ich toľko, že
by sme sa s nimi mohli ohadzovať. Pani učiteľka si zavzdychá: „Posledný
obchod. Posledná nádej. Zajtra odchádzam
so Slovenska. A asi bez darčeka.“
V obchode
prechádza pohľadom po všetkých
regáloch, nakukne do každej krabice, do každého kúta. Nič. Pani
predavačka sa na ňu usmeje a opýta sa: „Našli ste niečo, čo sa Vám páči?
Môžem Vám nejako pomôcť? Čo presne hľadáte?“ Pani učiteľka Kristínka sa
usmeje, pristúpi bližšie k pultu
a odpovie: „Viete, som učiteľka slovenčiny a hľadám nejaký
darček pre naše slovenské deti, ktoré žijú v zahraničí. Malo by to byť
niečo, čo by im pripomínalo Slovensko. Kamarát, ktorý by mal chuť veľa
cestovať a navštíviť všetky naše deti. Niekto, kto je odvážny, kto sa
nebojí tmy, lebo bude cestovať v balíku. A zároveň niekto, kto má
chuť písať ostatným deťom o tom, čo tam videl a zažil. Bola som už
vo všetkých obchodoch v meste a prezrela som aj všetko, čo tu máte.
Ale ani u vás som nič nenašla.“
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Pani
predavačka sa usmiala, natiahla ruku k prútenému košíku, ktorý bol pred
pani učiteľkou na pulte a povedala: „Našla som pre vaše deti malé bábiky
v krojoch, podľa mňa sú veľmi milé. Je to presne to, čo hľadáte?“ Pani
učiteľka Kristínka sa pozrela tým smerom, tiež sa usmiala a prikývla....
Vyšívané očká sa rozžiarili a dve červené nitky zmenili podobu –
odpovedali písmenom U.
|
