4. Prvé stretnutie

 

Zápisník cestovateľov

Pripravila: Jarmila Buchová

 

Prvé stretnutie

Všetky bábiky od pani výtvarníčky Aničky ležali v prútenom košíku v obchode na pulte a čakali, kedy príde nejaké dievčatko alebo chlapec, ktorý by si ich zobral domov. Tak veľmi sa tešili na cestu do Bratislavy. Tešili sa na to, kedy už budú v hračkárstve. S mamičkou sa rozlúčili so slzami v očiach, ale napriek tomu s veľkou nádejou, že idú domov. Že nájdu svoju detskú izbu a svoje dieťa. Ale namiesto hračkárstva, ležia teraz na pulte predajne suvenírov v centre Bratislavy a čakajú. Na koho vlastne čakajú? Posledné iskričky nádeje sa im vytrácajú z vyšívaných očiek. Červené nitky na ich tvárach sa už dávno nesmejú. Ach, suvenír má veru ťažký život. Nie je určený na hranie, ani do detskej izby. Ktovie, kde tieto bábiky skončia. Na zaprášenej poličke medzi ostatnými suvenírmi? V tme, v zatvorenej krabici pod posteľou, kde ich nikto nehľadá? Alebo ako prívesok na kľúčoch? Nikto sa nehrá so suvenírom, nikto ho v spánku nepritúli. Nikto mu nezverí svoje tajomstvá, obavy z nočných strašidiel, či svoje priania a túžby. Suvenír – to nie je hračka, ani kamarát. Suvenír to je iba zabudnutá a odložená spomienka z dovolenky.....

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pani učiteľka Kristínka vošla do ďalšieho obchodu. Už ju bolia nohy. Chodí a hľadá celý deň. To predsa nie je možné. Obehla už všetky hračkárstva a nenašla nič. Vôbec nič, čo by sa jej páčilo. Žiadne plyšové hračky, ktoré by boli typické pre Slovensko – žiaden Jánošík, Janko Hraško, alebo Meduška, žiaden Osmijanko či vrabec Čin-Čin. Vôbec nič. Nič typicky slovenské. Obchody sú plné hračiek z amerických rozprávok. V regáloch sedí aj český krtko a kamaráti Pat a Mat – je ich toľko, že by sme sa s nimi mohli ohadzovať. Pani učiteľka si zavzdychá: „Posledný obchod. Posledná nádej. Zajtra odchádzam  so Slovenska. A asi bez darčeka.“

V obchode prechádza pohľadom po všetkých  regáloch, nakukne do každej krabice, do každého kúta. Nič. Pani predavačka sa na ňu usmeje a opýta sa: „Našli ste niečo, čo sa Vám páči? Môžem Vám nejako pomôcť? Čo presne hľadáte?“ Pani učiteľka Kristínka sa usmeje, pristúpi bližšie k pultu  a odpovie: „Viete, som učiteľka slovenčiny a hľadám nejaký darček pre naše slovenské deti, ktoré žijú v zahraničí. Malo by to byť niečo, čo by im pripomínalo Slovensko. Kamarát, ktorý by mal chuť veľa cestovať a navštíviť všetky naše deti. Niekto, kto je odvážny, kto sa nebojí tmy, lebo bude cestovať v balíku. A zároveň niekto, kto má chuť písať ostatným deťom o tom, čo tam videl a zažil. Bola som už vo všetkých obchodoch v meste a prezrela som aj všetko, čo tu máte. Ale ani u vás som nič nenašla.“

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pani predavačka sa usmiala, natiahla ruku k prútenému košíku, ktorý bol pred pani učiteľkou na pulte a povedala: „Našla som pre vaše deti malé bábiky v krojoch, podľa mňa sú veľmi milé. Je to presne to, čo hľadáte?“ Pani učiteľka Kristínka sa pozrela tým smerom, tiež sa usmiala a prikývla.... Vyšívané očká sa rozžiarili a dve červené nitky zmenili podobu – odpovedali písmenom U.

 

Comments